NOVÁ KNIHA Z VYDAVATEĽSTVA ARTFORUM
Ada d’Adamo
Daria Artforum 2025 preklad Mária Štefánková |
|  | Talianska spisovateľka Ada d´Adamo napísala jediný román a potom ju zo sveta zmietla onkologická diagnóza. Mnoho rokov predtým sa nepretržite starala o svoju od narodenia ťažko postihnutú dcéru. Osud sa občas fakt vôbec nepára s tým, koľko a akých ťažkých bremien človeku naváľa na plecia, na obe, lebo keby len na jedno, mohol by si ho človek prehodiť aspoň chvíľami zo strany na stranu. Daria Ady d´Adamo akoby bola modernou ženskou verziou starozákonného rozprávania o Jóbovi. Len oveľa intímnejšia, z výšin rozhovoru človeka s božstvom nás prudko stiahne na zem, aby sme si vypočuli rozhovor matky s dcérou. Vnímame najmä to, čo hovorí matka, Ada, ale občas aj neverbálnu odpoveď dcéry Darie. Kolotoč umárajúcej starostlivosti, hľadanie stále nových a nových žriediel odvahy a síl, ruptúry v medziľudských vzťahov, hlboké úvahy o tele, o vzťahu spoločnosti k inakosti, o prístupe štátu... A na druhej strane oveľa silnejšie nachádzanie nových priateľstiev, veľa čistej lásky, krásy, nádej... Daria je ako burácavá dažďová smršť – zmočí vás do nitky, ohluší, vystraší, ale keď sa skončí, cítite sa zbavení nečistoty povrchnosti. zm |
|
|
|---|
|
| | Ada d´Adamo sa narodila v talianskom meste Ortone v roku 1967. Od detstva ju priťahovali tanec a hudba. V Ríme absolvovala prípravný kurz na Národnej akadémii tanca (Accademia nazionale di danza) a získala dva vysokoškolské tituly – v odbore literatúra a v odbore divadelných štúdií. V profesionálnom živote sa venovala predovšetkým divadlu a súčasnému tancu. Napísala knihu esejí zameranú na úlohu ľudského tela v umení: Danzare il rito. Le Sacre du printemps attraverso il Novecento (Tanečný rituál. Svätenie jari v dvadsiatom storočí, 1999). Podieľala sa na organizovaní a propagovaní mnohých divadelných predstavení napríklad s Talianskym divadelným inštitútom či s festivalom Romaeuropa. S vydavateľstvom Gallucci spolupracovala na niekoľkých tituloch pre detského čitateľa. Za svoje najznámejšie dielo Daria, priznane autobiografické, získala niekoľko literárnych ocenení (Premie Mondello, Premio Campiello) a napokon aj, žiaľ už posmrtne, v roku 2023 najprestížnejšiu taliansku literárnu cenu Premio Strega. |
|
|
|---|
|
| | Takže možno povedať, že si prišla na svet vďaka svojej kráse: existuješ, lebo si pekná. A potom, keď si prišla na svet, ťa tvoj pôvabný vzhľad chránil pred štítivosťou, ktorá sa často spája s postihnutými ľuďmi, a v tých, čo sa na nich dívajú, vzbudzuje rozpaky, ba dokonca aj skutočný odpor. Ťažko sa mi to hovorí, no sledujúc tvoj mladý život som zistila, že existuje „pekné“ aj „škaredé“ postihnutie, a aj v tomto „zvláštnom svete“ ľudia – od neznámych po terapeutov či lekárov – podliehajú kúzlu krásy, presne tak ako sa to deje v „normálnom svete“. --- Pri mori, dialóg tvojho otecka s päťročnou Violou. Viola: „Nevidí, však?“ Otecko: „Nie.“ Viola: „Ale rozpráva?“ Otecko: „Nie.“ Viola: „Chodí?“ Otecko: „Nie.“ Viola: „Takže je zázračná!“ --- Za tie roky terapeuti vypozorovali motorické stratégie, ktoré s námahou používaš, aby si sa dívala na svet, a vysvetlili nám, ako ti túto námahu trochu uľahčiť: kam sa postaviť, do akej výšky, v akej vzdialenosti, ako upútať tvoju pozornosť a vyvolať tvoj záujem. Najprv bielo-čierne alebo silne kontrastné obrazy, potom ich sprevádzať zvukmi a napokon dotykmi. Takto sa skúša povzbudiť prirodzený dialóg medzi zrakom a ostatnými zmyslami, lebo sluch, čuch a hmat ako statoční zbrojnoši utekajú na pomoc urazenému a poníženému. --- Časom človek prestane zúrivo hľadať odpovede, týrať sa, utiecť inam. Nie je to rezignácia, skôr aktívne prijatie: človek prestane bojovať „proti“. Šetrí si energiu, aby vládal bojovať „za“. --- Choroba často oddelí, vzdiali, zničí. Ale niekedy aj vytvára, spája, znásobí lásku. --- Nechápala som, kde berieš toľkú silu. Bola si húževnatá, neúnavná. Počas tých dlhých, nekonečných nocí sme sa s oteckom striedali, nosili sme ťa na rukách a tíšili. Postojačky, pochopiteľne. Jediný spôsob, ako ťa utíšiť, bolo chodiť s tebou po chodbe alebo sa hojdať v kolenách a pritom ti spievať uspávanku, ktorú vymyslel otecko. „Osti, osti, osti...“ Celé dlhé hodiny. Nakoniec sme sa zviezli na gauč alebo na stoličku so zatvorenými očami a pokúšali sme sa zaspať posediačky. No hneď, ako si si všimla, že sme sa zastavili, okamžite si začala protestovať. A tak znova: „Osti, osti, osti...“ až kým sa Osti nestalo tvojou prezývkou a pôvodom mnohých slovných hračiek: KOSTI, ZlOSTI, StarOSTI, RadOSTI, Hodiny nespavOSTI, tvrdohlavOSTI a totálnej vyčerpanOSTI. --- V rehabilitačnom centre V čakárni čakáme na príchod rehabilitačnej lekárky, odborníčky na neuropsychomotoriku. Okrem nás dvoch je tam aj niekoľko ďalších matiek a päťročný nevidiaci Lucio, spolu s terapeutkou v službe, ktorá s tebou žartuje, aby si sa vystrela a zodvihla hlavu. Lucio sa jej pýta: „Čo robíš?“ A ona: „Trochu žartujem s Dariou.“ „Môžem s ňou žartovať aj ja?“ spýta sa chlapček. „Tak dobre. Poď. Čo jej chceš povedať?“ A on, jasným hláskom, ktorý nepripúšťa námietky: „Daria. Ja ťa vidím!“ --- Takže sa treba vyzbrojiť, informovať, študovať platné zákony, presne vedieť, kto má čo robiť. Treba stáť na stráži ako hliadka, nikdy nespúšťať zrak... Používanie bojového slovníka je inštinktívne. Ale dá sa žiť s takýmto neprestajným pocitom? Nasadiť si helmu a uchopiť pušku každé ráno pred odchodom z domu? To sa fakt nedá. Nie je to pre mňa, nie som matka-hyena ani matka-hrdinka. --- Choroba je najväčšia bieda a najväčšia bieda v chorobe je samota, napísal John Donne. Čítam o tom v príbehoch ľudí a vidím v nich odzrkadlené čriepky svojho života. Samota: takmer sedemdesiatročný muž zabil svojho postihnutého syna. Samota: manželka fyzicky napadne šoféra, ktorý obsadil parkovacie miesto jej invalidnému manželovi. Samota: rodina sa obráti na sociálne služby, lebo sa už nechce starať o jedenásťročného autistického syna. --- Na samotu si človek zvykne tak veľmi, že odrazu sa už nebojí ničoho. Keď je tma a ty reveš a ja už neviem, čo robiť, aby si prestala. Keď cítim a vidím tvoje utrpenie a neviem, ako ti pomôcť. Čo je proti tomu telefonát, ktorý neprichádza. Prázdne miesto pri stole alebo v posteli. Vydržím všetko, ak sa to týka bolesti môjho tela. A vtedy sa mi aj smrť vidí ako možnosť. |
|
|
|---|
|
| | Mária Štefánková (1951) vyštudovala Filozofickú fakultu UK, špecializácia slovenčina-angličtina. Pôsobila ako novinárka (Slovenské pohľady, Kultúrny život, Mosty) a ako redaktorka v niekoľkých vydavateľstvách (Smena, Danubiapress, Junior, Nestor, Slovart). Venuje sa prekladom umeleckej literatúry z talianskeho a anglického jazyka; doteraz jej vyšlo cca 80 prekladov (Baricco, Calvino, Giordano, Rodari, Manfredi, Montanari, Zannoni, Strukul). Je aj autorkou niekoľkých kníh pre deti v predškolskom veku. | | | | | Daria. Jedna z najväčších emocionálnych náloží, s akými som sa vo svojej prekladateľskej praxi stretla, a to tým viac, že ide o skutočný príbeh skutočnej ženy, o jej život, ktorý by bol vyzeral úplne inak keby... Keby. Keby nebolo zlyhalo čosi za začiatku, nešťastná chvíľa, diagnostické predpôrodné zlyhanie, od ktorého sa následne odvíja celý rad bolestí, sklamaní, odriekania. Telo nádejnej baletky, zvyknuté na tvrdú disciplínu, na tréningy po hranicu vysilenia, na tanečné figúry, pri ktorých záleží aj na polohe malíčka na ruke, sa náhle musí konfrontovať s telom postihnutého dieťaťa, ktoré sa neudrží na nožičkách, nevie koordinovať pohyby, nevie komunikovať. Ťažká diagnóza dcérky Darie – holoprozencefália s ďalšími pridruženými problémami – obratom zmení celý život matky, je po sľubnej umeleckej kariére, po normálnom živote, po priateľstvách a spoločenských stykoch, a napokon sa neprestajný stres a totálne vyčerpanie odrazia aj na jej zdraví, prichádza nemoc s fatálnym koncom. Ťažké, smutné čítanie, napriek všetkému však plné lásky a nečakanej krásy, kde by sme ju nikdy nehľadali. |
|
|
|---|
|
| | | | A práve vzduch, ľahkosť prirodzeného, úprimného obnaženia vedie čitateľa a vťahuje ho do tohto nežného a nesmierne láskyplného príbeh o prijatí druhého a jeho odlišnosti – príbehu, ktorý rozpráva svojej dcére. (...) Neustále sa tu prelína minulosť a prítomnosť a tým, že všetko vysvetľuje dcére, vysvetľuje to zároveň aj sebe samej (a nám).
ANSA
Ale je aj niečo viac než iba surová skúsenosť zdieľaná medzi autorkou a čitateľom. Je tu krása. Je tu – navzdory všetkému – svetlo a pôvab. Je tu niečo, čo nám pripomína, že ľudské bytosti v sebe nesú nádej. (...) A v týchto dňoch, keď sa toľko hovorí o materstve, je tu aj dôležité zdôraznenie toho, čo sa stane, keď sú ženy zbavené slobody voľby. Čo vôbec nepoukazuje na nedostatok lásky – naopak. Ďakujem. Naozaj ďakujem za túto knihu.
Loredana Lipperini
Ale Daria nie je príbehom bolesti bez vykúpenia. Naopak, je to príbeh lásky. Príbeh jedného života – vlastne dvoch, vlastne troch – naplneného láskou aj v chorobe, aj v ťažkostiach ľudského údelu kruto zasiahnutého nešťastím. Je to svedectvo o radosti zo života, o šťastí uprostred nešťastia. A v týchto výškach, kde ubúda kyslíka a život musí bojovať, aby sa udržal, môže paradoxne vykvitnúť mnoho krásy.
Davide Orecchio |
|
|
|---|
|
| | | | O tejto knihe sa nedá nič napísať. Túto knihu si prečítajú ľudia, ktorých svet, a svety súvisiace, môže posunúť trošku k lepšiemu. Preto ju autorka napísala. Preto má zmysel ju čítať. A prečítané žiť. |
|
|
|---|
|
| | | | https://it.wikipedia.org/wiki/Ada_D%27Adamo
https://www.ansa.it/sito/notizie/cultura/unlibroalgiorno/2023/02/20/ada-dadamo-un-passo-a-due-con-daria_1e538957-bd71-49a1-ac7c-64ad4444a8bd.html
https://www.lipperatura.it/come-daria-un-libro-per-una-volta-questo-libro/
https://davideorecchio.it/2023/02/02/come-daria-ada-dadamo-recensione/ | Tento newsletter pripravila Zuzana Mojžišová. |
|
|
|---|
|
| | Vydavateľstvo Artforum vzniklo v roku 2007 keď sme sa rozhodli, že ideme naozaj niečo spraviť s tým, že nám na pultoch (najmä našich) kníhkupectiev chýbajú pre nás osobne kľúčové knihy. |
| Tento knižný spravodaj sme posielali na adresu xxx@ureader.com |
| Ak nechcete aby sme Vám tieto e-maily posielali, nebudeme: |
| | |
|
|
|---|
|
|
