Dnes píše Veronika Michalová. |
|
|
|---|
|
Dlho v hlave píšem zoznam kníh, o ktorých napíšem do newslettra…a samozrejme, keď už ho mám písať, akosi mám ten pocit, že som polovicu z nich zabudla. Možno by som si ten zoznam nemala písať len v hlave, že? Keď som si ich brala z pultu, nech ich mám pred sebou, keď budem písať, uvedomila som si, že sa mi trochu tie knihy vetvia, nadväzujú jedna na druhú, ako vo veľkej sieti. Uvidíme, či sa mi to podarí zakresliť aj do slov a viet:) | | | Začnem od konca. Dočítala som, tesne pred jej uvedením u nás v kníhkupectve, knihu Barbory Hrínovej Plachý dom. A je to veľmi pekná kniha. Pekná do jarných dní, aj do tých letných. Láskavý portrét učiteľa klavíra (a kontrabasu) na ZUŠke, Ambróza, tesne pred a po nástupe na dôchodok sa čítal veľmi ľahko a dobre a pritom som mala občas pocit, že, ó, toto si chcem zapísať. To, ako z nadhľadu glosuje každodenný sídliskový život, psieho kamaráta, či chalupársku slobodu (či bremeno?), no i obyčajné konverzácie so susedmi, či s rodinou, to všetko je skvelé. Nie je to román, čo vám zmení pohľad na svet, či vás rozplače na každej druhej stránke, no jeho prečítanie stojí za to. Lebo napríklad na SBSkára v miestnom supermarkete, či ujov s malým psíkom na vodítku sa od jeho prečítania budem pozerať trochu inak. |  | | | Premostím ku knihe, ktorú som čítala počas (podľa mňa) najhnusnejšieho mesiaca roka, februára. Volá sa Smuteční pochod a je tiež o hudbe. Je to kniha islandského spisovateľa Gyrdira Elíassona, od ktorého som čítala aj jeho predošlú knihu preloženú do češtiny, Okno na jih. Smuteční pochod je, podobne ako Plachý dom, tiež takým denníkom. V tomto prípade akéhosi sabatikálu jedného copywritera, ktorý si sám pre seba píše hudbu. Je krásne čítať, v čom všetkom sa hudba môže nachádzať. Aj táto kniha sa ma niečím dotkla, napriek tomu, že to opäť nie je dejovo bohatý román. |  | | |
|
|
|---|
|
Aj ďalšia kniha je opisom výseku života jedného človeka, tentoraz to nie je hudobník, no prevádzkovateľ kaviarne. Kniha sa volá Kaviareň bez mena a je príbehom jednej viedenskej kaviarne ale aj konca 20teho storočia. Príbeh sa začína v roku 1966 kedy sa Robert Simon, obyčajný človek, rozhodne otvoriť si kaviareň. Je to príbeh jeho i jeho hostí, priateľov, lásky, splnených i nesplnených snov a tak vlastne každého z nás.
Všetky tri tieto knihy sú, podľa mňa, strohé, no v ich strohosti a útlosti tkvie ich sila. V tom nedopovedanom, čo je len akosi medzi riadkami, v otázkach, ktoré sa v čitateľstve zrodia pri ich čítaní. Teda, vo mne sa zrodili…
|  | | |
|
|
|---|
|
Vrátim sa naspäť k Barbore Hrínovej. Rozhovor s ňou, u nás v kníhkupectve, o jej novej knihe vynikajúco viedla Jana Juráňová. A aj dve knihy Jany Juráňovej som si stihla v poslednom čase prečítať. Jedna je novela Rodinná oslava, veľmi stručný príbeh o rodinnej oslave, stretnutí širokej rodiny, známych neznámych, spoločenských konvenciách, (ne)chuti spolu hovoriť a iných mnohých témach. Druhá kniha je rozhovor Jany Beňovej s Janou Juráňovou. A to je asi naj kniha posledného obdobia pre mňa. Prečítať si, dozvedieť sa, odpočuť celý rozhovor dvoch spisovateliek, čitateliek, žien, kultúrnych ikôn, literátiek, aktivistiek je prosto veľmi inšpirujúce, prínosné, zaujímavé. |  |
|
|
|---|
|
Na záver jedna kniha, ktorú som zhltla za večer, čo sa teda mne nestáva často. John Boyne: Voda. Je to kniha, ktorá plynie ľahko, no odkrýva veľmi ťažké témy, príbeh o sexuálnom zneužívaní v rodine, no rozprávaný mamou, ktorá tušila, no odmietla uveriť. Príbeh, ktorý kladie viac otázok než odpovedí. A keď som začala tým, že sú tie knihy zosieťované, tak tento príbeh sa mi prepája s už spomenutým Smutečným pochodem, lebo tiež začína príchodom hlavnej hrdinky k moru, v tejto knihe na írsky ostrov, a nie do islandského fjordu, do dedinky, kam uniká pred svetom a chce nájsť seba, odpovede, a otázky. A je to prvý diel z cyklu, pomenovanom podľa živlov. Som zvedavá na ďalšie. |  | A úplne na záver ešte kniha Letnice. Tú som nosila v ušiach- ako čtení na pokračování ju totiž uviedol Český rozhlas. Rozprávka pre dospelých, kniha ovenčená mnohými cenami, česká kniha, ktorú napísal Slovák, nech je už dôvod na začítanie sa akýkoľvek, odporúčam. Mne sa to páčilo, občas mi mikropríbehy a metafory z tejto knihy prišli veľmi trefné. |
|
|
|---|
|
 | | | Knihy, ktoré ma zaujali na pulte |
| | | | | | | A ešte mám napísať o nejakom vydavateľstve. Tak ja napíšem o jednom, čo asi nikto nenapíše, lebo je to to naše. Ja si však myslím, že napriek tomu, či práve preto o ňom písať treba. Vydavateľstvo Artforum vzniklo kedysi dávno, kedy sme chceli na pulty priniesť knihy, ktoré nám tam chýbali. Boli sme jedno z prvých vydavateľstiev, ktoré robilo pekné knihy, na peknom papieri, dobre zalomené, dobre vysádzané. Teraz je to už bežné, čo je výborné. Sú iné vydavateľstvá, ktoré robia krajšie knihy, napríklad preto už vydávame málo detských kníh, lebo iní to robia lepšie. No stále nás baví hľadať a prinášať knihy, ktoré si myslíme, že stoja za prečítanie.
Vydavateľstvo Artforum, to je najmä môj otec, Vladimír Michal. V knihe Plachý dom je preňho veľmi pekné poďakovanie. Ale píšem v množnom čísle, lebo aj ja som ešte súčasťou redakčnej rady (spolu s mojou mamou Janou Michalovou a Zuzanou Mojžišovou), i keď už menej výkonne než v minulosti. Práca vo vydavateľstve bola totiž mojou prvou prácou pre Artforum. A aj preto viem, že tento rok sa máme na čo tešiť.
Napríklad na Stéfanssonov debut, poviedkovú knihu z Islandu, refresh edície -klad (pozor, paperback!), staronovú Narine Abgarjan, či knihu, ktorú vraj teraz húfne číta ukrajinská mládež. A ja sa teším aj na maminu večeru, Zuzanine trefné poznámky a tatkovo nadšenie na najbližšej redakčnej rade. |
|
|
|---|
|
Veronika Michalová
kníhkupectvo Artforum |
|
|
|---|
|
|
| | Kozia 611/20, 811 03, Bratislava |
| Tento e-mail sme vám poslali, pretože ste sa prihlásili k odberu newslettru alebo ste u nás nakúpili. Chcete sa odhlásiť? Ak naopak poznáte niekoho, kto by chcel dostávať správy o dobrých knihách, do odberu newslettra sa môže prihlásiť na tomto linku. |
| | |
|
|
|---|
|
|
|
